Sv. Róbert Bellarmín SJ, biskup a učiteľ Cirkvi
Pochádzal z Toskánska. Stal sa jezuitom a po skončení štúdia bol profesorom teológie a teologických kontroverzií. Písal spisy na obranu učenia Cirkvi, pápežského primátu a pre duchovný život. Bol arcibiskupom v Capue, vymenovaný za kardinála a na žiadosť pápeža sa angažoval v kongregáciách pápežskej kúrie a v oblasti cirkevných a politických problémov. Predovšetkým bol duchovným pastierom, ktorý z celého srdca miloval Boha a všetkých ľudí, najmä chudobných. Zomrel v Ríme.
Narodil sa 4. októbra 1542 v Montepulciane v strednom Taliansku. Bol tretím z desiatich detí Vincenza Bellarmína a Cinzie rodenej Bellarmino. Cerviniovej, ktorá bola sestrou kard. Rodina patrila k chudobnej toskánskej šľachte. Robert mal ako ďalšie mená (v taliančine) Francesco Romolo.
V rokoch 1557 – 8 založili jezuiti v Montepulciane školu. Tam sa Robert stal usilovným žiakom, ktorý vynikal talentom a cnosťou a vo veku 18 rokov vstúpil do ich rádu. Stalo sa tak 16. septembra 1560 s radostným súhlasom jeho matky a s nesúhlasom otca, ktorý mal iné želania. Robert začal noviciát v Ríme, kde zostal do roku 1563, a z toho sa venoval štúdiu najmenej jeden rok. Ďalší rok bol vo Florencii, potom tri roky študoval filozofiu v Mondovii a od roku 1567 dva roky na univerzite v Padove a vo flámskom Leuvene, kde dokončil štúdium teológie (dnes najstaršia katolícka univerzita v Belgicku). Na Kvetnú nedeľu 25. marca 1570 ho biskup Cornelius Jansens v Gente vysvätil za kňaza.
Následne ho so súhlasom generála rádu Františka Borgiu poslali späť do Lovana, kde pôsobil ako profesor až do roku 1576, keď ho povolali na teologickú katedru v Ríme. Tu sa s veľkým úspechom zaoberal kontroverznými otázkami a stal sa najvýznamnejším teológom svojej doby.
Hovorí sa, že bol malého vzrastu, a preto na kazateľnici používal stoličku. Jeho hlas pôsobil strhujúco a stal sa obľúbeným kazateľom. Bol však veľmi jednoduchý, prirodzený vo svojom správaní a vyznačoval sa láskou k Bohu a ľuďom. Často ho vídali nielen medzi duchovnými, ale aj medzi chudobnými, voči ktorým sa vyznačoval láskavosťou a štedrosťou – cnosťami, ku ktorým ho v detstve viedla jeho matka, ktorá sa zriekla seba samej, aby mala viac pre chudobných. U Roberta Bellarmína vidíme ako ďalšiu cnosť, že si nenechával čas pre seba, ale všetko venoval Bohu, Cirkvi a blížnym, pre ktorých žil. Realitu doby vnímal s veľkým pochopením a porozumením pre jej problémy, ktoré sa snažil riešiť osobnou angažovanosťou, ako aj svojimi spismi a modlitbou. Vďaka hlbokému spoločenstvu s Bohom vyžaroval jeho lásku. Zároveň sa hovorí, že vnímal aj prítomné nebezpečenstvá.
V roku 1586 vydal tlačou tri zväzky sporných otázok týkajúcich sa viery, ako sa o nich diskutovalo medzi teológmi, pod názvom „Disputationes de controversial christianae fide“. V prvom zväzku písal o otázkach týkajúcich sa Cirkvi, v druhom o sviatostiach a v treťom sa zaoberal otázkami o milosti a ospravedlnení. O aktuálnosti diela svedčí 20 vydaní v priebehu 30 rokov a preklady do viacerých jazykov.
Medzi klerikmi, ktorí požiadali Roberta Bellarmína o duchovné vedenie, bol aj svätý Alojz Gonzága, ktorého v roku 1591 pripravil na večnosť. V nasledujúcom roku sa stal rektorom Rímskeho kolégia a v roku 1594 sa stal rehoľným predstaveným Neapolskej provincie.
V tom čase údajne pracoval na revízii latinského prekladu Biblie (Vulgáty) a napísal aj Malý katechizmus pre ľud (Dottrinas cristiana breve), ktorý vyšiel v roku 1597 a dosiahol 400 vydaní a bol preložený do 56 jazykov.
Jeho málo známym a prekladaným dielom je aj kniha „O vzostupe mysle k Bohu“, ktorú napísal neskôr. Uvádza sa, že na tento „výstup“ používal rebrík stvorených vecí. Podľa publikovaného úryvku autor ponúka aj úvahy nad úryvkami z evanjelia. Napríklad: „Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“ R: Bellarmín v ňom vidí „prvé a najväčšie prikázanie: Miluj Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom. Veď čo je ľahšie, príjemnejšie a milšie ako milovať dobro, krásu a lásku? A to všetko si ty, Pane, môj Bože.“ Ďalej poukazuje na odmenu, ktorá je naozaj vytúžená, vzácnejšia ako zlato a sladšia ako med. Podľa ap. Jakuba je to „koruna života“ a svätý Pavol ju pripomína v 1 Kor (2, 9) ako nepredstaviteľnú.
Bellarmínovo učenie bolo vedené prijateľným spôsobom, a preto bol o jeho spisy veľký záujem. Nie všetci však boli jeho popularitou nadšení. Kardinál Toleta sa vraj snažil, aby rovnaká hodnosť nebola udelená Robertovi B. Niektorí považovali jeho život za výčitku vo svojom svedomí a snažili sa na ňom nájsť chyby. Robert polemizoval s názormi Luthera i Kalvína a obhajoval učenie o nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Vo vzdelaní bol na vysokej úrovni a na druhej strane sa vyznačoval skromnosťou spojenou s asketickým životom.
Vo februári 1597 ho pápež Klement VIII. povolal do služieb svojej stolice. Vymenoval ho za pápežského teológa a poradcu Svätého ofícia vo veciach viery a za examinátora biskupov. Napokon 3. marca 1599 dostal kardinálsky klobúk. V roku 1602 bol vymenovaný za arcibiskupa v Capue pri Neapole. Tam sa prejavil ako skutočný pastier a otec, najmä kňazov a chudobných. Možno povedať, že žil láskou k nim a slúžil Bohu v najväčšej núdzi. Sám svoj život vo svojej jednoduchosti komentoval slovami: „Ľudia ma milovali a ja som miloval ľudí.“ Obchádzal farnosti a každej bol ochotný venovať dostatok pozornosti a pomoci. Láskavá modlitba bola dôležitou súčasťou jeho života a hnacou silou jeho služby.
Po troch rokoch na arcibiskupskom stolci sa v roku 1605 ocitol na konkláve ako jeden z kandidátov na pápežský stolec a pri prvom hlasovaní mal 14 hlasov. Bránil sa zvoleniu a pre svoju náboženskú prostotu nebol zvolený, ale Pavol V.
Róbert Bellarmín si aj ako kardinál zachoval postoj skutočnej evanjeliovej chudoby a slobody. S rozhodnosťou hájil záujmy Cirkvi a uplatňoval smernice Tridentského koncilu. Nebál sa upozorniť na neporiadok v pápežskej kúrii. Pápež Pavol V. ho vymenoval za člena viacerých rímskych kongregácií. Robert Bellarmín pôsobil aj ako protektor celestínov, istý čas spravoval biskupstvo v Montepulciane a od roku 1615 bol približne 6 rokov predsedom biblickej komisie, ktorá revidovala grécky text SZ. Pápež ho tiež požiadal, aby pracoval v oblasti cirkevno-politických problémov. Bolo potrebné urovnať spory s Benátkami, s anglickým kráľom Jakubom I. a s hnutím vo Francúzsku, ktoré sa usilovalo o nezávislosť katolíckej cirkvi od pápeža. Robert Bellarmine preto písal na obranu pápežskej autority.
Zo svojej pozície bol prítomný aj pri sporoch okolo Galilea Galileho a nakoniec sa zúčastnil na jeho prvom súdnom procese. Na jeho odsúdení, ku ktorému došlo až 12 rokov po Robertovej smrti, v druhom procese v roku 1633, sa však nepodieľal. Robert Bellarmine údajne zastával názor, že teória o pohybe Zeme okolo Slnka je prípustná, ale len ako vedecká hypotéza, ktorú treba dostatočne dokázať. Preto sa údajne snažil zohrávať úlohu zmierovateľa. Autor životopisov svätých Rajmund Ondruš SJ poukazuje na to, že spor o Galileho učenie súvisel s jeho výbušnou povahou a polemickou argumentáciou, v ktorej zvykol používať iróniu. Takisto bolo nesprávne spájať vedecký objav heliocentrickej sústavy s biblickým rozprávaním v knihe Jozue 10. Aj v nepochopení 13. verša a v zasahovaní do cudzích kompetencií môžeme vidieť zdroj konfliktu, ktorý Bellarmín nestihol uhasiť. Určite nepatril medzi jeho iniciátorov ani medzi nepriateľov súdeného vedca. Konflikt súvisel s prenesením sporu z vedeckej do náboženskej sféry, v ktorej Galileo nemal žiadne kompetencie. Preto mu teológovia v roku 1616 zakázali propagovať heliocentrickú sústavu, hoci prvý náčrt urobil M. Koperník už v roku 1507 a jeho rozpracovaný názor, ktorý v roku 1533 predložil pápežovi Klementovi VII. nevyvolal žiadne problémy.
Na sklonku života napísal Robert Bellarmín svoje posledné dielo De arte bene moriendi (O umení dobre zomrieť). V poslednom roku svojho života sa zúčastnil na februárovom konkláve pri voľbe pápeža Gregora XV. O niekoľko mesiacov neskôr zo zdravotných dôvodov požiadal pápeža o povolenie odísť na odpočinok do jezuitského domu svätého Ondreja na Quirinale v Ríme. Prišiel tam 15. augusta a 17. septembra po mesačnej príprave v skorých ranných hodinách zomrel.
Pápež Urban VIII. začal proces jeho blahorečenia už v roku 1627, ale k jeho blahorečeniu došlo až 13. mája 1923 pápežom Piom XI. a ten istý pápež ho kanonizoval 29. júna 1930. Krátko po jeho blahorečení, 21. júna 1923, boli pozostatky kardinála Bellarmína prenesené do kostola svätého Ignáca a uložené vedľa oltára svätého Alojza.
(Zdroj: catholica.cz)
Autor správy, foto a správu publikoval JEZUITI.sk on Facebook Zdroj Read More
Napíšte nám v prípade preklepu alebo chyby v článku. Ďakujeme
