„LEN CHOĎTE HORE, A TAM KDE BUDETE POČUŤ SMIECH, TAM HO NÁJDETE.“

⛪️🤍🖤V dominikánskom kostole v Košiciach sa 6. júla (štvrtok) zišli mnohí (nielen) veriaci, aby sa spoločne modlili za nášho brata Hilára. Svätú omšu za zosnulého celebroval otec arcibiskup Bernard Bober. Vo svojej kázni, ktorú vám ponúkame v plnom znení, spomínal na výnimočný životný príbeh brata Hilára. Nech jeho príbeh viery je pre nás všetkých povzbudením! Brat Hilár je pochovaný na cintoríne sv. Rozálie v Košiciach. Nech odpočíva v pokoji!
—————————————————————

Pohrebný príhovor – P. Hilár Jozef Štefurik OP

Drahá smútiaca rodina – či už tá pokrvná alebo duchovná dominikánska, spolubratia kňazi, priatelia a známi, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Dnes sa schádzame v tomto kostole Nanebovzatia Panny Márie, aby sme sa rozlúčili s Kristovým kňazom, pátrom Hilárom – Jozefom Štefurikom. Kostol bol aj pre neho vždy miestom, kde sa naučil dívať sa dopredu – na živého Krista!

Či to bolo doma, v rodisku, v Zborove, alebo tu v Košiciach, Dunajskej Lužnej či vo Zvolene, všade tam bolo posvätné miesto Ježišovej prítomnosti, kde prednášal svoje modlitby, uvažoval, rozjímal a meditoval.

Práve v kostole, pri slávení Eucharistie sa naučil upierať vlastný pohľad na Krista, lipnúť a visieť na ňom – jedinom Pánovi srdca, svedomia i života, ktorý sme sa mu my kňazi rozhodli zasvätiť a odovzdať. Zjednotil sa s Ježišom natoľko, že už preňho nebolo dôležité kam bol poslaný, ale všade sa obzeral po ľuďoch, ktorých chcel priviesť bližšie k Bohu, a ktorým chcel Ježiša priniesť priamo vo svojom srdci.

Jeho láska k Ježišovi rástla už od prvých chvíľ v rodine, ktorú som veľmi dobre poznal, keďže som bol kaplánom v Zborove istý čas. Rodičia Ján a Mária, ktorí sú už na Božej pravde, sa snažili nielen doma, ale aj principiálnymi postojmi na verejnosti dávať deťom príklad živej konkrétnej viery. Páter Hilár – pokrstený ako Jozef, mal sedem súrodencov: + Jána, Annu, Máriu, Beátu, Mariána, Petra a Pavla, ktorý sa stal kňazom našej Košickej arcidiecézy a takto perfektne prepojili našu diecéznu i rehoľnú duchovnú rodinu v živej spolupráci, vzájomnej prajnosti i súdržnosti.

Zvlášť Hilárova mama preukázala obrovskú dávku odvahy, o ktorej sa nielen v Zborove hovorí dodnes. Napriek zastrašovaniu zo strany komunistického režimu, verejne sa zastala kňaza vo farnosti a organizovala protest proti jeho odvlečeniu pred civilnými úradmi.

Po zásahu polície bola obvinená a odsúdená na 20 mesiacov väzenia. Toto svedectvo mamy malo iste veľký vplyv i na ďalšie rozhodovanie jej synov pre zasvätený život. A Hilár to aj sám potvrdil, že kňazskú cestu mu vymodlila a vytrpela jeho mama.

K dominikánom sa Hilár dostával tiež akýmsi Božím riadením. Už ako 13-ročný si prečítal knihu o Dominikovi Sáviovi. A potom mal to šťastie, že v Zborove pôsobil ako kaplán P. Hyacint Tandara, ktorý mu vlastne aj sprostredkoval kontakt na tajné stredisko dominikánov v Prešove. Najprv sa stal dominikánskym terciárom a po maturite v roku 1975 v Prešove prijal tajne dominikánsky habit a stal sa novicom. Veľkú formačnú brázdu na jeho srdci zanechal P. Akvinas Gabura, ktorý k novicom prichádzal do Prešova z Bratislavy.
V tom čase Hilár vykonával civilné zamestnanie ako knihovník v mestskej knižnici tu v Košiciach. Už tu ho jeho kolegovia vnímali ako srdečného, bezprostredného, úprimného a žoviálneho mladého muža, ktorý žiaril nadšením a hlasným, niekedy až žoviálnym smiechom. Keď ho raz ktosi zvonku hľadal na jeho pracovisku a pýtal si od vrátnika inštrukcie, kde ho môže nájsť, bolo mu povedané: Len choďte hore, a tam kde budete počuť smiech, tam ho nájdete.

Po dvojročnej vojenskej službe absolvoval Hilár tajné štúdium filozofie a teológie, zložil doživotné rehoľné sľuby a 21. októbra 1983 prijal diakonské i kňazské svätenie od biskupa Jána Chryzostoma Korca v jeho byte v Bratislave – Petržalke.

Nikomu, a dokonca ani svojim najbližším o tom nemohol povedať. Keď zomieral jeho otec, bol už dva roky tajne vysväteným kňazom, ale ani jemu to nemohol povedať, čo ho veľmi trápilo a dusilo.

Po revolúcii nastala zmena, ale pribudlo aj veľa práce s obnovou Cirkvi a teda i dominikánskej rehole. Hilár najprv nastúpil do kláštora v Košiciach, potom pôsobil v Dunajskej Lužnej a vo Zvolene. Neskôr prišiel znovu do Košíc a tu som často stretával. Okrem toho, že bol rektorom kostola, v teréne sa venoval bezdomovcom a bol akými duchovným otcom charity. Jeho dlhé a veľké vlasy boli neprehliadnuteľné. Pôsobil na mňa ako rocker s neskutočnou charizmou zaujať. Viem, že miloval hudbu, veľa čítal, rád športoval a mal ohromnú pamäť. Vždy som sa ho pýtal na konkrétne dátumy z minulosti a on k nim dokázal priradiť svoju konkrétnu spomienku i to, aké počasie vtedy bolo, alebo kto s kým hral futbalový zápas i aký bol výsledok. Bolo to geniálne!

No jeho prioritou vždy zostala služba Bohu i ľuďom. Rád spovedával, dával duchovné cvičenia a kázal na odpustových slávnostiach. Vždy prízvukoval potrebu lásky, ktorá dokáže prekonať všetky formy novodobých kríz. Vedel, že ak má niekto v srdci Boha, má aj lásku.

Jednej náš košický sprievodca o Hilárovi krátko a výstižne napísal: Mal v sebe radosť, veselosť, pochopenie a nehral sa na nič. Áno, jednoducho povedané, Hilár sa vedel pozerať na svet Ježišovými očami.

Drahí bratia a sestry! Všetci si neustále potrebujeme osvojovať pohľad Ježišových očí, potrebujeme sa každý deň učiť pozerať sa na svet Ježišovými očami.

Slová jednej mládežníckej piesne vystihujú našu túžbu veľmi presne: Chcem sa dívať na svet tvojimi očami a ľuďom priniesť ťa svojimi rukami…

Mať pohľad Pánových očí a ochotu služby vlastných rúk, by sme mohli charakterizovať ako želaný cieľ našej ustavičnej kňazskej formácie, ku ktorej neodmysliteľným spôsobom prispieva každý jeden kostol, v ktorom slúžime a sprítomňujeme Krista v Eucharistii.
Je veľmi dôležité dívať sa na svet, na ľudí okolo seba i na svoje povolanie, nie cez zväčšovacie sklo prehnanej namyslenosti, ale vždy a jedine CEZ KRISTA – pohľadom pokory, jednoduchosti, vernosti a ochotnej služby.

Ježiš sa k nám dnes prihovára slovami nádeje: Ja som Vzkriesenie a Život. Kto verí vo mňa bude žiť, aj keď umrie. A nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa. (Jn 11, 25-26).

Kňaz je ten, kto šíri tieto slová nádeje. Je otcom viery i v nepríhodnom a nevľúdnom čase. Kňaz, ako hovorí Svätý Otec František, je ten, kto s Bohom spolupracuje na uzdravovaní duší a celého sveta. A všetci, ktorí mu rôznym spôsobom pomáhajú, sa podieľajú na budovaní Božieho kráľovstva medzi nami.

Z tohto miesta chcem vysloviť úprimné poďakovanie všetkým, ktorí Hilára sprevádzali a pomáhali mu v jeho službe.

Drahí bratia a sestry! Naše oči sú ešte živé a otvorené pre vnímanie tohto sveta. Prosme o silu Ježišovho pohľadu, aby sme mohli vnímať i dimenzie večnosti, kam sa náš zosnulý brat Hilár už odobral.

Nech Pán zhliadne na všetko to dobré, čo počas svojho života a kňazského účinkovania vykonal pre spásu nesmrteľných duší, aby sa jeho kňazské oči mohli naveky radovať v Otcovom príbytku, v jeho blízkosti a v jeho láske, kde budú vysušené všetky naše slzy.

Spolu s Pannou Máriou vyprevádzajme nášho zosnulého brata, kňaza Hilára, aby to, čo on veril a vyznával, mohol vidieť a prežívať celú večnosť! AMEN

Autor správy, foto a správu publikoval Rehoľa dominikánov na Slovensku on Facebook Zdroj Read More
Napíšte nám v prípade preklepu alebo chyby v článku. Ďakujeme